Načítavam
ENGLISH VERSION

Páramí = Páramitá - 10 dokonalostí mysle, sú to mentálne vlastnosti vedúce k buddhovstvu

1. štedrosť (dána-páramí)

2. morálka (síla-páramí)

3. odriekanie (nekkhamma-páramí)

4. múdrosť (paňňá-páramí)

5. energia (viriya-páramí)

6. trpezlivosť (khanti-páramí)

7. pravdivosť (sačča-páramí)

8. odhodlanie (adhitthána-páramí)

9. láskavosť (mettá-páramí)

10. vyrovnanosť (upekkhá-páramí)

 Dasa síla 

1. 1  1. Pánátipáta véramani sikkhápadam samádijámi
     
Zraňovania cítiacich bytostí sa budem zdržovať.

2.        2. Adinnádáná véramani sikkhápadam samádijámi
     
Brania toho, čo mi nebolo da(rova)né, sa budem zdržovať.

3.       3. Abrahmačarijá véramani sikkhápadam samádijámi
    
Prejavov sexuality sa budem zdržovať.

4.       4. Musáváda véramani sikkhápadam samádijámi
    
Zraňujúcej a hrubej reči sa budem zdržovať.

5.       5. Surámérajamadždžá pamádatháná véramani sikkhápadam samádijámi
    
Zatemňovaniu mysle omamnými látkami sa budem zdržovať.

6.       6. Vikála bhódžaná véramani sikkhápadam samádijámi
    
Prijímania jedla v nevhodnú dobu (t.j. popoludní) sa budem zdržovať.

7.       7. Naččá gíta vádita visúka dassana málá gandha vilépana dhárana mandana vibhúsanatháná véramani sikkhápadam samádijámi
   
Tanca, spevu, hudby, kvetín, vôní, skrášľovania a používania ozdôb sa budem zdržovať.

8. Uččá sajana mahá sajaná véramani sikkhápadam samádijámi
    
(Používania) vysokých a pohodlných kresiel a postelí sa budem zdržovať.

 

 

Atthanga sila = 8 etických predsavzatí

1.       1. Pánátipáta véramani sikkhápadam samádijámi
   
Zraňovania cítiacich bytostí sa budem zdržovať.

2.        2. Adinnádáná véramani sikkhápadam samádijámi
    
Brania toho, čo mi nebolo da(rova)né, sa budem zdržovať.

3.       3. Abrahmačarijá véramani sikkhápadam samádijámi
   
Prejavov sexuality sa budem zdržovať.

4.       4. Musáváda véramani sikkhápadam samádijámi
   
Zraňujúcej a hrubej reči sa budem zdržovať.

5.       5. Surámérajamadždžá pamádatháná véramani sikkhápadam samádijámi
   
Zatemňovaniu mysle omamnými látkami sa budem zdržovať.

6.       6. Vikála bhódžaná véramani sikkhápadam samádijámi
   
Prijímania jedla v nevhodnú dobu (t.j. popoludní) sa budem zdržovať.

7.       7. Naččá gíta vádita visúka dassana málá gandha vilépana dhárana mandana vibhúsanatháná véramani sikkhápadam samádijámi
  
Tanca, spevu, hudby, kvetín, vôní, skrášľovania a používania ozdôb sa budem zdržovať.

8. Uččá sajana mahá sajaná véramani sikkhápadam samádijámi
   
(Používania) vysokých a pohodlných kresiel a postelí sa budem zdržovať.

 

Paňca sila (paňčasíla) = 5 etických predsavzatí (ako sa vyslovujú s približným prekladom – môžete sa stretnúť aj s inými verziami výkladu, alebo si ich upraviť tak, aby vám boli blízke)

1.       1. Pánátipátá véramani sikkhápadam samádijámi
   
Zraňovaniu cítiacich bytostí sa budem zdržovať.

2.       2. Ádinnádána véramani sikkhápadam samádijámi
   
Brania toho, čo mi nebolo da(rova)né, sa budem zdržovať.

3.       3. Kámésu miččháčárá véramani sikkhápadam samádijámi
   
Zmyslovej nestriedmosti sa budem zdržovať.

4.       4. Musáváda véramani sikkhápadam samádijámi
   
Zraňujúcej a hrubej reči sa budem zdržovať.

5. Surá méraja madždžá pamádattháná véramani sikkhápadam samádijámi
   
Zatemňovania mysle omamnými látkami sa budem zdržovať.

 

Etické predsavzatia

Etika a morálka (síla) sú spolu s múdrosťou (paňňá) a meditačnou koncentráciou (samádhi) trojnožkou, ktorá dáva ľudskému životu stabilitu a zmysel. Predsavzatia nie sú zákazy či príkazy, za ktoré by nám niekto hrozil trestom. Ide o odporúčania, o dobre mienené rady. Ich dodržiavanie napomáha očisťovaniu mysle, v bežnom živote vedú k pokoju, v meditácii uľahčujú koncentráciu mysle.

Môžeme sa stretnúť s piatimi, ôsmimi a desiatimi etickými predsavzatiami. Laici v bežnom živote sa obvykle snažia dodržiavať päť etických predsavzatí, pretože dovoľujú mysli zotrvávať v pokoji a spokojnosti. Osem predsavzatí sa odporúča pre laikov, ktorí sa zúčastňujú na intenzívnom meditačnom pobyte. Desať predsavzatí dodržujú tí, ktorí si chcú vyskúšať prísnejší režim, napr. ako prípravu na mníšsky život.

Etické predsavzatia sa recitujú v pálijštine, niekto pridáva aj preklad do svojho jazyka, aby si lepšie pripomenul ich význam, pretože nejde o samotné recitovanie, ale o pripomenutie si tých kvalít správania sa, ktoré nám umožňujú pokojný a šťastný život.

Sangha

Sangha je spoločenstvo Vznešených, čiže mníchov a ostatných nasledovníkov Buddhu, ktorí usilujú o očistenie mysle a skutočné šťastie. Tradične označovala len mníchov, dnes viac vnímaná ako komunita všetkých meditujúcich.

Buddha, Dhamma a Sangha sa považujú za „tri klenoty“ (tiež „trojí alebo trojitý klenot“, „tri drahokamy“, „tri vzácnosti“, za „tri útočištia“, „tri ochrany“, pretože sú niečím vzácnym, s čím sa nestretne vo svojom živote každý, a poskytujú útočište pred utrpením sveta, ochranu pred nečistotami mysle.

Dhamma

Pálijský pojem dhamma (v sanskrte dharma) má veľa rôznych významov. Jednak sa ním označuje Učenie, ktoré tu zanechal historický Buddha Sakyamuni (vtedy sa obvykle píše s veľkým začiatočným písmenom, hoci pálijština ani sanskrt veľké a malé písmená nerozlišujú), v tomto význame sa tiež môžeme stretnúť so spojením Buddha-Dhamma (v Ázii častejšie používaný pojem než európsky „buddhizmus“), čiže Učenie Buddhu. Dhamma ďalej znamená zákonitosť, princíp (vesmíru, bytia všeobecne), niekedy prekladané ako „zákon“, avšak ide o vnútorný princíp, teda skôr zákonitosť. V minulosti boli pokusy presadiť slovanské príbuzné slovo „držma“ (v zmysle „to, čo drží svet pohromade), pretože sanskrtský koreň dhr- súvisí so slovanským „držať“. Ďalším významom je mentálny jav (odkaz na dhammanussati – 4. základňa všímavosti).

Buddha

Buddha, pálijsky i sanskrtsky znamená „prebudený“, od koreňa buddh- „budiť“, „prebúdzať (sa)“, označuje bytosť, ktorá pochopila seba a svet, základné princípy jeho fungovania. Buddhov bolo v histórii ľudstva niekoľko, obvykle – skrátene za Buddha Sakyamuni (šakjamúni), čiže „Mudrc z rodu Šákjov“) – sa toto slovo používa na označenie princa Siddhárthu Gótamu, ktorý žil pred 2500 rokmi na území dnešnej severnej Indie a vlastným úsilím realizoval svoj plný ľudský potenciál (hovorí sa „realizoval“, alebo „dosiahol“, alebo „prebudil sa“, myslí sa tým z ilúzií, ktorým bežne ľudia veria a identifikujú sa s nimi). Tento pojem sa však tiež používa na označenie vlastnej buddhovskej podstaty mysle (hlavne v tibetských školách buddhizmu), pretože každý disponuje potenciálom dosiahnuť realizáciu.

Budhistické školy

 

Vážnemu záujemcovi o Budhovu náuku (pa: dhamma, skt: dharma) určite neujde to veľké množstvo budhistických škôl a smerov, ktoré dnes existujú. Tak sa zdá, že je to prirodzená cesta všetkých svetových náboženstiev (katolíci – evanjelici, suniti – šiiti a pod.). Budhizmus síce mnohí nepovažujú za náboženstvo, ale deleniu sa tiež nevyhol. Niet sa čomu čudovať, keďže sa toto učenie prvých pár storočí od jeho vzniku tradovalo výlučne ústne. Tu však treba dodať, že táto forma odovzdávania informácií bola veľmi prísne strážená, mnísi pravidelne recitovali súty (Budhove rozpravy) s obdivuhodnou presnosťou. Neskôr sa učenie spísalo, čo malo pomôcť k jeho zachovaniu, ale môžeme sa len domnievať ako presne sa listy kopírovali a čo všetko sa do nich mohlo pridať. No snáď najdôležitejším faktorom týchto rôznorodostí je geografické šírenie budhizmu do rôznych kútov Ázie (pozri článok šírenie budhizmu). Základné sú tri hlavné vetvy:

  1. Théraváda (učenie starších, Mahajánou označovaná ako Hinajána, čiže malý voz)
  2. Mahajána (veľký voz)
  3. Vadžrajána (voz mantry, niekedy tiež diamantová cesta)

Théraváda

Historicky najstaršia budhistická škola. Samotný názov (učenie starších) napovedá, že toto učenie pochádza priamo od historického Budhu Gautamu, ktorý žil v 5. storočí p.n.l. Hneď po jeho smrti, resp. parinibáne, sa usporiadal prvý Budhistický koncil, na ktorom sa stretlo 500 najvýznamnejších budhových žiakov (údajne všetci arahati, osvietení), aby si určili, čo všetko Budha hlásal. Základom Théravády je Tipitaka, tzv. tri koše alebo zbierky, ktoré tvoria páli kánon. Ich súčasťou je zbierka rozpráv (Sutta-pitaka), zbierka pravidiel (Vinaja pitaka) a zbierka náuky (Abhidhamma-pitaka).

Typické pre Théravádu je, že sa opiera len o autentické Budhove slová, pričom kladie dôraz na vlastnú prax. Kľúčom k osvieteniu (pa: nibbána skt: nirvána) je bytostné pochopenie štyroch ušľachtilých právd a rozvíjanie osemdielnej cesty. Dôraz sa kladie na zdokonaľovanie všímavosti (sati), koncentrácie (samadhi) a múdrosti (paňá). Tieto kvality mysle sa zušľachťujú praktikovaním meditácie vhľadu (vipassaná). Súčasťou praxe je však i rozvoj súcitu a milujúcej láskavosti (karuná, mettá). Prehlbovanie koncentrácie a oslabovanie nečistôt (chtivosť, hnev, zaslepenosť) je možné i prostredníctvom meditácie kľudu (samatha). Absolútnym cieľom praxe v théravádovej tradícii je dosiahnutie stavu Arahata – plne realizovanej bytosti, ktorá sa vymanila z kolobehu znovuzrodzovania (samsáry). Arahat natrvalo odstránil všetky nečistoty a pochopil podstatu všetkých vecí, teda tri univerzálne charakteristiky: neuspokojivosť (dukha), pominuteľnosť (aniča) a ne-ja (anatá). Po dovŕšení fyzického cyklu tela, v ktorom dosiahol osvietenie (Parinibane) natrvalo zaniká a neexistuje už v žiadnej inej sfére. Na základe tejto skutočnosti teda ani Budha Gautama už neexistuje.

Théraváda má svoje korene v Indii, no zachovala sa hlavne na Srí Lanke, v Barme a v Thajsku. Na Slovensku sa tejto tradícii venuje napríklad o.z. Sati Slovensko (sati.sk) alebo skupina meditujúcich theravada.sk. Významným meditačným centrom je aj Javorie, ale praktikovať sa dá aj v centre v Nižnej Slanej, prípadne na večerných meditáciách, ktoré sú organizované v rôznych mestách po Slovensku.

Mahajána

K prvému štiepeniu Budhizmu dochádza po treťom koncile približne ,250 rokov p.n.l. Po nezhodách ohľadom mníšskych pravidiel (vinaja-pittaka) sa dovtedy jednotná budhistická obec rozdeľuje na dve časti: sthaviraváda a mahásanghika. Z prvej sa postupne vyvinula Théraváda a z druhej Mahajána.

Prvé texty a idey tohto smeru (doslova Veľkého vozu) sa začali vytvárať približne od 1. storočia p.n.l. do 1. storočia n.l. Charakteristické sú tri základné črty:

  1. Zdôrazňovanie bodhisatvovskej cesty.
  2. Nová kozmológia vychádzajúca z vizualizácii Budhu ako transcendentnej bytosti.
  3. Nové filozofické koncepcie založené na meditatívnom poznaní prázdnoty javov.

Toto učenie hlása, že spásu môžu dosiahnuť všetky bytosti (preto veľký voz) a za kánonické považuje aj texty, ktoré vznikli neskôr.

Mahajána kladie dôraz na rozvoj lásky a súcitu. Prebudenie sa stáva prostriedkom ako pomôcť ostatným bytostiam od utrpenia. Arahat je považovaný za bytosť, ktorá pomohla sebe, ale tým, že smrťou zanikne, už nemôže pomôcť ostatným bytostiam. Ideálom sa stáva Bódhisattva, bytosť, ktorá ašpiruje na Budhu. Praktikujúci sa snaží kultivovať tzv. Budhove kvality (paramís), aby sa v budúcnosti stal dokonale prebudeným, čiže Budhom, a mohol tak pomôcť dosiahnuť osvietenie všetkým ostatným bytostiam. Tento ideál je známy aj v Théraváde, nakoniec prešiel si ním aj Budha Gautama, avšak nie je chápaný ako všeobecný a hlavný cieľ, skôr ako ojedinelá cesta pre vyvolených.

Dnešnú podobu Mahajány ovplyvnilo viacero ideí z neskorších sútier či učení rôznych majstrov. K významnejším sútram patrí napríklad Lotosová sútra (Saddharma-pundaríkasútra) z 2. stor. n.l. Podľa nej má Bodhisattva uplatňovať tie najvhodnejšie prostriedky k dosiahnutiu prospešných cieľov. Budha v nej údajne vyložil tri úrovne náuky. Cestu žiaka, ktorá zahŕňa cieľ arahatstva, cestu samostatne prebudeného Budhu a najvyššiu cestu Bódhisatvu, ktorú reprezentuje Mahajána.

Ďalej Mahajánu ovplyvnila Madhjamaka. Jedná sa o rozsiahly filozofický systém, pochádzajúci z Indie 2. storočia n.l. Základnou myšlienkou je, že všetky javy sú prázdne a nemajú vlastnú podstatu, čiže ich existencia je závislá na príčinách a podmienkach. Z tohto smeru pochádza tiež myšlienka, že vstúpenie do nirvány nemusí viesť k opusteniu samsáry, čiže osvietený jedinec (realizovaný Bódhisattva) môže zotrvať v tomto svete.

Ďalší smer, ktorý spomenieme, je Jógáčára. Vznikol v Indii v 4.-5. storočí n.l. V jednej z ich sútier sa hovorí, že došlo k trojitému roztočeniu kolesa dharmmy (čiže vyloženiu náuky). Prvé roztočil Budha Gautama, druhé zakladateľ Madhajamaky a tretie sa pripisuje Jógáčáre. Podobné tvrdenie nájdete aj vo Vadžrajánových textoch (viď nižsie).

Základným východiskom Jógáčáry je, že všetky skúsenosti pramenia v mysli a vo vedomí. Rozlišujú tri úrovne vnímania sveta: (1) Bežná, nevedomá úroveň. Predmety našej skúsenosti sú chápané ako sami o sebe existujúce. (2) Na vyššej úrovni sú predmety chápané ako vzájomne podmienené a neexistujúce sami o sebe, ale chýba tu prekonanie duality subjektu a objektu. (3) Najvyššia úroveň porozumenia predstavuje prekonanie tejto duality. Všetko je vnímané ako mentálny koncept, ktorý je vo svojej podstate prázdny. Túto úroveň Jógáčára stotožňuje s nirvánou.

Obe tieto školy, aj Jógáčára aj Madhajamaka chápu osvietenie ako úplné pochopenie prázdnoty samsáry. Nirvána neznamená opustenie sveta, ale zmenu v jeho prežívaní a pochopení, čo umožňuje aj osvieteným bytostiam zotrvať v samsáre a starať sa o blaho druhých.

Náuka o Budhovskej podstate (tathagáta-garba; doslova zárodok Budhu) je posledná mahajánová náuka, o ktorej sa zmienime. Jej podstatou je, že každá živá bytosť v sebe nesie zárodok Buddhovstva, čiže Buddhovu prirodzenosť. Keď sa myseľ zbaví nečistôt (chtivosti, hnevu a zaslepenosti), odhalí sa táto jej večná a čistá podstata. Táto náuka ovplyvnila zenový aj vadžrajánový budhizmus a jej náznak sa dá nájsť aj v páli kánone.

Budhizmus v Indii postupne strácal na význame. Vrchol úpadku zaznamenal v 12. storočí n.l. Okrem iného aj kvôli moslimským inváziám. Théraváda sa však už dávno predtým dostala na Srí Lanku a Mahajána sa šírila do Číny a Tibetu, kde sa ďalej vyvíjala do rôznych podôb.

Čchan, Zen

Keď sa v 1. storočí n.l. mahajánový budhizmus dostal do Číny po hodvábnej ceste, stretol sa s vplyvmi taoizmu a konfucionizmu. Najvýznamnejšími školami sa v Číne stávajú tradícia Čchan (jap. Zen), ktorej názov je odvodený od slova „dhjana“, t.j. meditačný vnor. Druhou významnou sa stala škola Čistej zeme.

Za zakladateľa čchanového budhizmu je považovaný indický mních Bódhidharma. Najväčší dôraz sa kladie na meditáciu. Štúdium textov a rituály sú považované za vedľajšie, prípadne úplne bezvýznamné. Podstatou je bezprostredné uvedomenie si budhovskej prirodzenosti vlastnej mysle. Takýto vhľad (čín. „wu“, jap. „satori“) môže nastať buď v meditácii alebo pri interakcii s učiteľom, prípadne aj spontánne.

Učiteľ svojimi skúsenosťami a zručnosťami vytvára špecifické podmienky výuky. Sú to napr. pevná disciplína alebo veľmi známe verbálne, prípadne neverbálne intervencie ako koany (paradoxné otázky), či buchnutie palicou. Takéto zásahy vedú k rozbitiu konceptuálneho vnímania sveta a k prejaveniu skutočnej podstaty mysle.

Z Číny sa táto forma budhizmu rozšírila do Kórei a odtiaľ až v 6. storočí do Japonska. V Japonsku sa budhizmus stretol s animistickým a polyteistickým šintoizmom. Väčšina japonských škôl vznikala v nasledujúcich storočiach a vychádzala z čínskych čchanových škôl.

Najvplyvnejšími sa stali škola Rinzai a škola Sótó. Učenie školy Rinzai doniesol z Číny do Japonska na konci 12. storočia japonský mních Eisai. Jeho žiak Dogén priniesol o pár desiatok rokov neskôr učenie Sótó.

Meditácia v sede sa v zene označuje ako zazen. Medituje sa s otvorenými očami. Ako asi znie zenová inštrukcia na meditáciu vysvetľuje nasledovný citát:

Správna meditácia znamená porozumieť svojmu pravému „Ja“. Táto cesta začína a končí otázkou „Kto som?“. Keď sa na túto otázku zameriate skutočne až do hĺbky, vynorí sa iba jediná odpoveď: „Neviem“. Všetko myslenie je vtedy úplne odťaté a vy sa vraciate do svojej mysle, ktorá existuje pred myslením – do svojej pôvodnej prirodzenosti. Ak sa chcete vymaniť z oceánu utrpenia, potrebujete jediný kompas: kompas „Neviem“. Je stále vo vás. Keď ho použijete, potom zistíte, že správny smer sa moment za momentom objavuje jasne priamo pred vami (zenový majster Seung Sahn), (http://www.kwanumzen.sk/meditacia/).

Tradícii zenu, špeciálne škole Sótó, sa na Slovensku venuje Zazen International Slovensko (zazen.sk) alebo Sótó Zen v Košiciach (zen.estranky.sk). Pôsobí tu tiež Dogén Sangha Česko-Slovensko (dogenzen.net). Už vyše 20 rokov u nás existuje kórejská zenová škola Kwan Um (kwanumzen.sk), ktorá ctí tradíciu Čogje. B tieto školy organizujú pravidelné meditácie v rôznych mestách po Slovensku aj dlhšie trvajúce meditačné ústrania. Majú aj svoje kláštory.

Tibetský Budhizmus

Do Tibetu sa dostal mahajánový Budhizmus v 7. storočí z Indie, kde sa stretol s miestnym animistickým šamanizmom bonom. Pred budhistický bon pracoval so živlami, miestnymi energiami a astrológiou.

Tibet mal pevné väzby ako s Čínou, tak aj s Indiou a v prvých storočiach bol teda miestny budhizmus ovplyvňovaný z oboch smerov, čo viedlo k mnohým kontroverzným myšlienkam. Vyriešila to až diskusia z kláštora Samje, v ktorej sa mali ozrejmiť rozdiely medzi indickým graduálnym mahajánovým budhizmom a čínskym priamym mahajánovým budhizmom, tzv. čchanom. Po dlhej debate medzi Kamalašílom a Huashandom boli čínske vplyvy silne potlačené.

Šantarakšita, učiteľ Kamalašílu, prišiel z indickej budhistickej univerzity Nálandá a založil školu jógáčára-svátantrika-madhjamaka, čím sa budhizmus pevne zakorenil v Tibete. Na jeho odporučenie bol pozvaný aj tantrický mudrc Padmasambhava, ktorému sa pripisuje najväčšia zásluha za rozšírenie budhizmu v Tibete.

V rámci tibetského budhizmu sa rozlišujú štyri hlavné školy: Nigma, Sakja, Kagju a Gelug.

Nigma

Táto najstaršia Tibetská škola, považuje za svojho zakladateľa Padmasambhavu, ktorý do nej integroval niektoré myšlienky z bönu. Táto škola ako prvá začala používať indické tantrické metódy, avšak je aj najmenej politická. Najvyššou náukou tejto školy je dzogčhen („uplná dokonalosť“), ktorá zdôrazňuje pôvodnú prirodzenosť mysle. V tomto prvotnom neduálnom vedomí sa odzrkadľujú všetky javy bez toho, aby ho akokoľvek ovplyvnili alebo znečistili. Pre názornosť uvádzame citát zo stránky dzogchen.sk:

Táto veľmi stará náuka bola vždy odovzdávaná ako živý stav poznania, v neprerušenej línii z majstra na žiaka, formou priameho uvedenia do prvotného stavu prirodzenosti mysle, do stavu dzogčhenu. Princípom dzogčhenu nie je odriekanie (sútry) ani premena (tantry), ale je to cesta, ktorej metódy pracujú priamo v rovine mysle a vedú k rozpoznaniu neduálnej kontemplácie, v ktorej nepretržite zjednocujeme svoj prvotný stav mysle so všetkým, čo vzniká a objavuje sa. Prostredníctvom tejto praxe neduálnej kontemplácie, do ktorej nás uvádza majster, sa všetko, čo je súčasťou našej skúsenosti, spontánne samo od seba oslobodzuje, a nie je teda treba nič očisťovať alebo sa čohokoľvek zriekať (prístup sútier), ani čokoľvek transformovať (prístup tantier), pretože všetko, čo vzniká v našej karmickej vízii sveta, sa samooslobodzuje priamo do prvotného stavu vždy prítomnej a neopísateľnej „Úplnej dokonalosti“.

Ďalší vývoj Tibetského budhizmu významne ovplyvnil v 11. storočí indický mních Atíša. Prispel k očisteniu mníšskeho rádu (sanghy) zdôrazňovaním disciplíny a celibátu a zaslúžil sa o lepšie pochopenie náuky vychádzajúcej z madhjamaky a tantry. Jeho žiaci založili školu Kadam a pod jeho vplyvom vznikli aj školy Sakja a Kagju.

Sakja

Škola Sakja bola založená tibetským mníchom Drokmi, ktorý 8 rokov študoval v indickom kláštore a potom založil kláštor v Tibete (v roku 1073), podľa ktorého je táto škola pomenovaná. Vo svojich učeniach zdôrazňoval „nové tantry Atíšu“. Táto škola kladie dôraz na vzdelanie a štúdium textov. Predstavení kláštora postupne v 12. a 13. storočí získali obrovskú moc. Boli veľmi rešpektovaní aj pre svoje vedomosti a mali povolené sa ženiť.

Kagju

Významným tibetským mníchom bol Marpa, znalec sanskritu, ktorý cestoval do Indie, kde obdržal tajné tantrické náuky od svojho učiteľa Náropu (šesť učení Náropu). Podľa týchto učení položil základy školy Kagju. Je to súbor vadžrajánových doktrín, ktoré keď sa správne praktikujú, vedú k dosiahnutiu nadprirodzených síl, zvaných siddhi. Treba však poznamenať, že siddhi (uskutočnenia) sú dosiahnuteľné aj ostatnými vadžrajánovými praktikami. Marpa posunul toto učenie svojmu najlepšiemu žiakovi Milarepovi, ktorý sa stal najväčším básnikom a svätcom v tibetskej histórii. Škola sa ďalej vetvila na 4 hlavné školy a 8 nižších škôl. Dnes je jej najvýraznejšou líniou Karma-Kagju, reprezentovaná 17. karmapom.

Gelug

Conghapa, zakladateľ tejto školy, sa nielenže stal mníchom ako malý chlapec a bol zasvätený do ezoterických aj exoterických tradícií, ale bol aj silne ovplyvnený školou Kadampa. A tak škola Gelug (doslova škola cnostných) odráža jeho dôraz ako na mníšskych pravidlách (vinaji), tak aj na systematickom štúdiu doktrín. Obmedzil magické techniky a tantrické praktiky doporučoval iba duchovne vyspelým jedincom. Škola sa niekedy nazýva aj škola „žltých klobúkov“, pretože odmietli tradičné červené klobúky. Z tejto školy sa stala najvplyvnejšia škola tibetského budhizmu. V 16. storočí sa zásluhou školy Gelug dostal budhizmus do Mongolska, kde panovník Altanchán udelil predstavenému školy titul dalajláma („učiteľ s múdrosťou ako oceán“). Dalajlámovia boli tak od 17. storočia, kedy sa Tibet opäť dostal pod nadvládu Mongolska, tiež politickými správcami štátu.

Vadžrajána

Vadžra znamená našu nezničiteľnú prvotnú podstatu, predstavuje nezničiteľnú podstatu každej bytosti. Prvý krát sa objavuje v 6.- 8. storočí v Indii. Zdrojom vadžrajánových náuk sú tzv. tantry. Pravdepodobne boli ovplyvnené hinduistickou jogovou tradíciou, avšak sami odvodzujú svoj pôvod od Budhu Šakjamúniho. Podľa tejto tradície došlo k tretiemu roztočeniu kolesa dhammy (čiže výuky náuky). Prvé zodpovedá Theraváde, druhé Mahajáne a tretie Vadžarajáne. Ako sami píšu:

Tretie otočenie kolesom dharmy je zas najdôležitejším základom pre voz tantier, ktorý sa dnes vo svojej úplnej podobe praktikuje už len v tibetskom budhizme. Jednotlivé aspekty vozidla tantier sa uchovali i v niektorých ďalších tradíciách, napríklad vo viacerých školách čchanového budhizmu v Číne a zen-budhizmu v Japonsku. Táto cesta sa niekedy nazýva tiež vozom plodu – identifikujeme sa tu totiž priamo s ovocím cesty – dokonalým stavom Budhu. Budha v tantrách učil, že najvyššie kvality osvietenia sú vždy prítomné v prirodzenosti mysle a ide len o to, odstrániť povrchné závoje, ktoré nám bránia rozpoznať v našej mysli jej budhovskú prirodzenosť. (http://www.buddhizmus.sk/?go=text-manfred-nabozenstva)

Podľa tejto tradície mal Budha odovzdať túto náuku iba žiakom, ktorí si boli schopní priamo uvedomiť svoju budhovskú podstatu. Vadžrajána ďalej vychádza z učenia indických mudrcov, akými boli napr. Tilopa, Narópa a Padmasabhava. Prax vadžrajány má umožniť duchovne vyspelým jedincom rýchle poznanie vlastnej budhovskej podstaty a jej realizáciu bez toho, aby bolo treba prechádzať veľmi dlhou cestou bodhisatvu.

Označuje sa tiež ako tantrajána či mantrajána, lebo využíva pri praxi tantrické cvičenia alebo mantry. Pri tantrických cvičeniach sa používajú vizualizácie božstiev reprezentujúce určité mentálne kvality, ktoré si praje adept rozvinúť, aby zbavil myseľ nečistôt a realizoval svoju pôvodnú budhovskú podstatu. K tomuto účelu sú používané mantry (zvukové formy), mandaly (obrázkové formy), mudry (rituálne gestá) a jidamy (personifikované budhove formy). Pri tantrických metódach je zásadná rola učiteľa (láma, guru), ktorý žiaka zasväcuje do týchto metód.

Poznámka: Podľa L.D. Alldritta je vadžrajána pojem pre tibetský budhizmus, ktorý spája Theravádu, Mahajánu a Tantru.

Tibetskému budhizmu sa na Slovensku venuje napríklad Bodhi Path v Košiciach (bodhipath.sk/). Líniu Karma-Kagju praktikujú budhisti z Karma Thegsum Čhöling Slovensko (kagyu.sk), ktorí podporujú aj meditačné centrum Samadhi v Bratislave. Ďalej u nás pôsobí Dzogčhenová komunita Slovensko (dzogchen.sk). Vadžrajánových centier je na slovensku mnoho, základnou doménou pre ne je buddhizmus.sk.

 

Použitá literatúra:

Ján Honzík: Veľké buddhistické školy a jejích vývoj

Charles S. Prebish, Damien Keown: Buddhism the Ebook

Leslie D. Alldritt: Buddhism

Stránky jednotlivých škôl pôsobiacich na Slovensku

 Vážnemu záujemcovi o Budhovu náuku (pa: dhamma, skt: dharma) určite neujde to veľké množstvo budhistických škôl a smerov, ktoré dnes existujú. Tak sa zdá, že je to prirodzená cesta všetkých svetových náboženstiev (katolíci – evanjelici, suniti – šiiti a pod.). Budhizmus síce mnohí nepovažujú za náboženstvo, ale deleniu sa tiež nevyhol. Niet sa čomu čudovať, keďže sa toto učenie prvých pár storočí od jeho vzniku tradovalo výlučne ústne. Tu však treba dodať, že táto forma odovzdávania informácií bola veľmi prísne strážená, mnísi pravidelne recitovali súty (Budhove rozpravy) s obdivuhodnou presnosťou. Neskôr sa učenie spísalo, čo malo pomôcť k jeho zachovaniu, ale môžeme sa len domnievať ako presne sa listy kopírovali a čo všetko sa do nich mohlo pridať. No snáď najdôležitejším faktorom týchto rôznorodostí je geografické šírenie budhizmu do rôznych kútov Ázie (pozri článok šírenie budhizmu). Základné sú tri hlavné vetvy:

 

  1.  

    Théraváda (učenie starších, Mahajánou označovaná ako Hinajána, čiže malý voz)

     

  2.  

    Mahajána (veľký voz)

     

  3.  

    Vadžrajána (voz mantry, niekedy tiež diamantová cesta)

Théraváda

Historicky najstaršia budhistická škola. Samotný názov (učenie starších) napovedá, že toto učenie pochádza priamo od historického Budhu Gautamu, ktorý žil v 5. storočí p.n.l. Hneď po jeho smrti, resp. parinibáne, sa usporiadal prvý Budhistický koncil, na ktorom sa stretlo 500 najvýznamnejších budhových žiakov (údajne všetci arahati, osvietení), aby si určili, čo všetko Budha hlásal. Základom Théravády je Tipitaka, tzv. tri koše alebo zbierky, ktoré tvoria páli kánon. Ich súčasťou je zbierka rozpráv (Sutta-pitaka), zbierka pravidiel (Vinaja pitaka) a zbierka náuky (Abhidhamma-pitaka).

Typické pre Théravádu je, že sa opiera len o autentické Budhove slová, pričom kladie dôraz na vlastnú prax. Kľúčom k osvieteniu (pa: nibbána skt: nirvána) je bytostné pochopenie štyroch ušľachtilých právd a rozvíjanie osemdielnej cesty. Dôraz sa kladie na zdokonaľovanie všímavosti (sati), koncentrácie (samadhi) a múdrosti (paňá). Tieto kvality mysle sa zušľachťujú praktikovaním meditácie vhľadu (vipassaná). Súčasťou praxe je však i rozvoj súcitu a milujúcej láskavosti (karuná, mettá). Prehlbovanie koncentrácie a oslabovanie nečistôt (chtivosť, hnev, zaslepenosť) je možné i prostredníctvom meditácie kľudu (samatha). Absolútnym cieľom praxe v théravádovej tradícii je dosiahnutie stavu Arahata – plne realizovanej bytosti, ktorá sa vymanila z kolobehu znovuzrodzovania (samsáry). Arahat natrvalo odstránil všetky nečistoty a pochopil podstatu všetkých vecí, teda tri univerzálne charakteristiky: neuspokojivosť (dukha), pominuteľnosť (aniča) a ne-ja (anatá). Po dovŕšení fyzického cyklu tela, v ktorom dosiahol osvietenie (Parinibane) natrvalo zaniká a neexistuje už v žiadnej inej sfére. Na základe tejto skutočnosti teda ani Budha Gautama už neexistuje.

Théraváda má svoje korene v Indii, no zachovala sa hlavne na Srí Lanke, v Barme a v Thajsku. Na Slovensku sa tejto tradícii venuje napríklad o.z. Sati Slovensko (sati.sk) alebo skupina meditujúcich theravada.sk. Významným meditačným centrom je Javorie (javorie.sk), ale praktikovať sa dá aj v centre v Nižnej Slanej, prípadne na večerných meditáciách, ktoré sú organizované v rôznych mestách po Slovensku.

Mahajána

K prvému štiepeniu Budhizmu dochádza po treťom koncile približne ,250 rokov p.n.l. Po nezhodách ohľadom mníšskych pravidiel (vinaja-pittaka) sa dovtedy jednotná budhistická obec rozdeľuje na dve časti: sthaviraváda a mahásanghika. Z prvej sa postupne vyvinula Théraváda a z druhej Mahajána.

Prvé texty a idey tohto smeru (doslova Veľkého vozu) sa začali vytvárať približne od 1. storočia p.n.l. do 1. storočia n.l. Charakteristické sú tri základné črty:

  1.  

    Zdôrazňovanie bodhisatvovskej cesty.

     

  2.  

    Nová kozmológia vychádzajúca z vizualizácii Budhu ako transcendentnej bytosti.

     

  3.  

    Nové filozofické koncepcie založené na meditatívnom poznaní prázdnoty javov.

     

Toto učenie hlása, že spásu môžu dosiahnuť všetky bytosti (preto veľký voz) a za kánonické považuje aj texty, ktoré vznikli neskôr.

Mahajána kladie dôraz na rozvoj lásky a súcitu. Prebudenie sa stáva prostriedkom ako pomôcť ostatným bytostiam od utrpenia. Arahat je považovaný za bytosť, ktorá pomohla sebe, ale tým, že smrťou zanikne, už nemôže pomôcť ostatným bytostiam. Ideálom sa stáva Bódhisattva, bytosť, ktorá ašpiruje na Budhu. Praktikujúci sa snaží kultivovať tzv. Budhove kvality (paramís), aby sa v budúcnosti stal dokonale prebudeným, čiže Budhom, a mohol tak pomôcť dosiahnuť osvietenie všetkým ostatným bytostiam. Tento ideál je známy aj v Théraváde, nakoniec prešiel si ním aj Budha Gautama, avšak nie je chápaný ako všeobecný a hlavný cieľ, skôr ako ojedinelá cesta pre vyvolených.

Dnešnú podobu Mahajány ovplyvnilo viacero ideí z neskorších sútier či učení rôznych majstrov. K významnejším sútram patrí napríklad Lotosová sútra (Saddharma-pundaríkasútra) z 2. stor. n.l. Podľa nej má Bodhisattva uplatňovať tie najvhodnejšie prostriedky k dosiahnutiu prospešných cieľov. Budha v nej údajne vyložil tri úrovne náuky. Cestu žiaka, ktorá zahŕňa cieľ arahatstva, cestu samostatne prebudeného Budhu a najvyššiu cestu Bódhisatvu, ktorú reprezentuje Mahajána.

Ďalej Mahajánu ovplyvnila Madhjamaka. Jedná sa o rozsiahly filozofický systém, pochádzajúci z Indie 2. storočia n.l. Základnou myšlienkou je, že všetky javy sú prázdne a nemajú vlastnú podstatu, čiže ich existencia je závislá na príčinách a podmienkach. Z tohto smeru pochádza tiež myšlienka, že vstúpenie do nirvány nemusí viesť k opusteniu samsáry, čiže osvietený jedinec (realizovaný Bódhisattva) môže zotrvať v tomto svete.

Ďalší smer, ktorý spomenieme, je Jógáčára. Vznikol v Indii v 4.-5. storočí n.l. V jednej z ich sútier sa hovorí, že došlo k trojitému roztočeniu kolesa dharmmy (čiže vyloženiu náuky). Prvé roztočil Budha Gautama, druhé zakladateľ Madhajamaky a tretie sa pripisuje Jógáčáre. Podobné tvrdenie nájdete aj vo Vadžrajánových textoch (viď nižsie).

Základným východiskom Jógáčáry je, že všetky skúsenosti pramenia v mysli a vo vedomí. Rozlišujú tri úrovne vnímania sveta: (1) Bežná, nevedomá úroveň. Predmety našej skúsenosti sú chápané ako sami o sebe existujúce. (2) Na vyššej úrovni sú predmety chápané ako vzájomne podmienené a neexistujúce sami o sebe, ale chýba tu prekonanie duality subjektu a objektu. (3) Najvyššia úroveň porozumenia predstavuje prekonanie tejto duality. Všetko je vnímané ako mentálny koncept, ktorý je vo svojej podstate prázdny. Túto úroveň Jógáčára stotožňuje s nirvánou.

Obe tieto školy, aj Jógáčára aj Madhajamaka chápu osvietenie ako úplné pochopenie prázdnoty samsáry. Nirvána neznamená opustenie sveta, ale zmenu v jeho prežívaní a pochopení, čo umožňuje aj osvieteným bytostiam zotrvať v samsáre a starať sa o blaho druhých.

Náuka o Budhovskej podstate (tathagáta-garba; doslova zárodok Budhu) je posledná mahajánová náuka, o ktorej sa zmienime. Jej podstatou je, že každá živá bytosť v sebe nesie zárodok Buddhovstva, čiže Buddhovu prirodzenosť. Keď sa myseľ zbaví nečistôt (chtivosti, hnevu a zaslepenosti), odhalí sa táto jej večná a čistá podstata. Táto náuka ovplyvnila zenový aj vadžrajánový budhizmus a jej náznak sa dá nájsť aj v páli kánone.

Budhizmus v Indii postupne strácal na význame. Vrchol úpadku zaznamenal v 12. storočí n.l. Okrem iného aj kvôli moslimským inváziám. Théraváda sa však už dávno predtým dostala na Srí Lanku a Mahajána sa šírila do Číny a Tibetu, kde sa ďalej vyvíjala do rôznych podôb.

Čchan, Zen

Keď sa v 1. storočí n.l. mahajánový budhizmus dostal do Číny po hodvábnej ceste, stretol sa s vplyvmi taoizmu a konfucionizmu. Najvýznamnejšími školami sa v Číne stávajú tradícia Čchan (jap. Zen), ktorej názov je odvodený od slova „dhjana“, t.j. meditačný vnor. Druhou významnou sa stala škola Čistej zeme.

Za zakladateľa čchanového budhizmu je považovaný indický mních Bódhidharma. Najväčší dôraz sa kladie na meditáciu. Štúdium textov a rituály sú považované za vedľajšie, prípadne úplne bezvýznamné. Podstatou je bezprostredné uvedomenie si budhovskej prirodzenosti vlastnej mysle. Takýto vhľad (čín. „wu“, jap. „satori“) môže nastať buď v meditácii alebo pri interakcii s učiteľom, prípadne aj spontánne.

Učiteľ svojimi skúsenosťami a zručnosťami vytvára špecifické podmienky výuky. Sú to napr. pevná disciplína alebo veľmi známe verbálne, prípadne neverbálne intervencie ako koany (paradoxné otázky), či buchnutie palicou. Takéto zásahy vedú k rozbitiu konceptuálneho vnímania sveta a k prejaveniu skutočnej podstaty mysle.

Z Číny sa táto forma budhizmu rozšírila do Kórei a odtiaľ až v 6. storočí do Japonska. V Japonsku sa budhizmus stretol s animistickým a polyteistickým šintoizmom. Väčšina japonských škôl vznikala v nasledujúcich storočiach a vychádzala z čínskych čchanových škôl.

Najvplyvnejšími sa stali škola Rinzai a škola Sótó. Učenie školy Rinzai doniesol z Číny do Japonska na konci 12. storočia japonský mních Eisai. Jeho žiak Dogén priniesol o pár desiatok rokov neskôr učenie Sótó.

Meditácia v sede sa v zene označuje ako zazen. Medituje sa s otvorenými očami. Ako asi znie zenová inštrukcia na meditáciu vysvetľuje nasledovný citát:

Správna meditácia znamená porozumieť svojmu pravému „Ja“. Táto cesta začína a končí otázkou „Kto som?“. Keď sa na túto otázku zameriate skutočne až do hĺbky, vynorí sa iba jediná odpoveď: „Neviem“. Všetko myslenie je vtedy úplne odťaté a vy sa vraciate do svojej mysle, ktorá existuje pred myslením – do svojej pôvodnej prirodzenosti. Ak sa chcete vymaniť z oceánu utrpenia, potrebujete jediný kompas: kompas „Neviem“. Je stále vo vás. Keď ho použijete, potom zistíte, že správny smer sa moment za momentom objavuje jasne priamo pred vami (zenový majster Seung Sahn), (http://www.kwanumzen.sk/meditacia/).

Tradícii zenu, špeciálne škole Sótó, sa na Slovensku venuje Zazen International Slovensko (zazen.sk) alebo Sótó Zen v Košiciach (zen.estranky.sk). Pôsobí tu tiež Dogén Sangha Česko-Slovensko (dogenzen.net). Už vyše 20 rokov u nás existuje kórejská zenová škola Kwan Um (kwanumzen.sk), ktorá ctí tradíciu Čogje. B tieto školy organizujú pravidelné meditácie v rôznych mestách po Slovensku aj dlhšie trvajúce meditačné ústrania. Majú aj svoje kláštory.

Tibetský Budhizmus

Do Tibetu sa dostal mahajánový Budhizmus v 7. storočí z Indie, kde sa stretol s miestnym animistickým šamanizmom bonom. Pred budhistický bon pracoval so živlami, miestnymi energiami a astrológiou.

Tibet mal pevné väzby ako s Čínou, tak aj s Indiou a v prvých storočiach bol teda miestny budhizmus ovplyvňovaný z oboch smerov, čo viedlo k mnohým kontroverzným myšlienkam. Vyriešila to až diskusia z kláštora Samje, v ktorej sa mali ozrejmiť rozdiely medzi indickým graduálnym mahajánovým budhizmom a čínskym priamym mahajánovým budhizmom, tzv. čchanom. Po dlhej debate medzi Kamalašílom a Huashandom boli čínske vplyvy silne potlačené.

Šantarakšita, učiteľ Kamalašílu, prišiel z indickej budhistickej univerzity Nálandá a založil školu jógáčára-svátantrika-madhjamaka, čím sa budhizmus pevne zakorenil v Tibete. Na jeho odporučenie bol pozvaný aj tantrický mudrc Padmasambhava, ktorému sa pripisuje najväčšia zásluha za rozšírenie budhizmu v Tibete.

V rámci tibetského budhizmu sa rozlišujú štyri hlavné školy: Nigma, Sakja, Kagju a Gelug.

Nigma

Táto najstaršia Tibetská škola, považuje za svojho zakladateľa Padmasambhavu, ktorý do nej integroval niektoré myšlienky z bönu. Táto škola ako prvá začala používať indické tantrické metódy, avšak je aj najmenej politická. Najvyššou náukou tejto školy je dzogčhen („uplná dokonalosť“), ktorá zdôrazňuje pôvodnú prirodzenosť mysle. V tomto prvotnom neduálnom vedomí sa odzrkadľujú všetky javy bez toho, aby ho akokoľvek ovplyvnili alebo znečistili. Pre názornosť uvádzame citát zo stránky dzogchen.sk:

Táto veľmi stará náuka bola vždy odovzdávaná ako živý stav poznania, v neprerušenej línii z majstra na žiaka, formou priameho uvedenia do prvotného stavu prirodzenosti mysle, do stavu dzogčhenu. Princípom dzogčhenu nie je odriekanie (sútry) ani premena (tantry), ale je to cesta, ktorej metódy pracujú priamo v rovine mysle a vedú k rozpoznaniu neduálnej kontemplácie, v ktorej nepretržite zjednocujeme svoj prvotný stav mysle so všetkým, čo vzniká a objavuje sa. Prostredníctvom tejto praxe neduálnej kontemplácie, do ktorej nás uvádza majster, sa všetko, čo je súčasťou našej skúsenosti, spontánne samo od seba oslobodzuje, a nie je teda treba nič očisťovať alebo sa čohokoľvek zriekať (prístup sútier), ani čokoľvek transformovať (prístup tantier), pretože všetko, čo vzniká v našej karmickej vízii sveta, sa samooslobodzuje priamo do prvotného stavu vždy prítomnej a neopísateľnej „Úplnej dokonalosti“.

Ďalší vývoj Tibetského budhizmu významne ovplyvnil v 11. storočí indický mních Atíša. Prispel k očisteniu mníšskeho rádu (sanghy) zdôrazňovaním disciplíny a celibátu a zaslúžil sa o lepšie pochopenie náuky vychádzajúcej z madhjamaky a tantry. Jeho žiaci založili školu Kadam a pod jeho vplyvom vznikli aj školy Sakja a Kagju.

Sakja

Škola Sakja bola založená tibetským mníchom Drokmi, ktorý 8 rokov študoval v indickom kláštore a potom založil kláštor v Tibete (v roku 1073), podľa ktorého je táto škola pomenovaná. Vo svojich učeniach zdôrazňoval „nové tantry Atíšu“. Táto škola kladie dôraz na vzdelanie a štúdium textov. Predstavení kláštora postupne v 12. a 13. storočí získali obrovskú moc. Boli veľmi rešpektovaní aj pre svoje vedomosti a mali povolené sa ženiť.

Kagju

Významným tibetským mníchom bol Marpa, znalec sanskritu, ktorý cestoval do Indie, kde obdržal tajné tantrické náuky od svojho učiteľa Náropu (šesť učení Náropu). Podľa týchto učení položil základy školy Kagju. Je to súbor vadžrajánových doktrín, ktoré keď sa správne praktikujú, vedú k dosiahnutiu nadprirodzených síl, zvaných siddhi. Treba však poznamenať, že siddhi (uskutočnenia) sú dosiahnuteľné aj ostatnými vadžrajánovými praktikami. Marpa posunul toto učenie svojmu najlepšiemu žiakovi Milarepovi, ktorý sa stal najväčším básnikom a svätcom v tibetskej histórii. Škola sa ďalej vetvila na 4 hlavné školy a 8 nižších škôl. Dnes je jej najvýraznejšou líniou Karma-Kagju, reprezentovaná 17. karmapom.

Gelug

Conghapa, zakladateľ tejto školy, sa nielenže stal mníchom ako malý chlapec a bol zasvätený do ezoterických aj exoterických tradícií, ale bol aj silne ovplyvnený školou Kadampa. A tak škola Gelug (doslova škola cnostných) odráža jeho dôraz ako na mníšskych pravidlách (vinaji), tak aj na systematickom štúdiu doktrín. Obmedzil magické techniky a tantrické praktiky doporučoval iba duchovne vyspelým jedincom. Škola sa niekedy nazýva aj škola „žltých klobúkov“, pretože odmietli tradičné červené klobúky. Z tejto školy sa stala najvplyvnejšia škola tibetského budhizmu. V 16. storočí sa zásluhou školy Gelug dostal budhizmus do Mongolska, kde panovník Altanchán udelil predstavenému školy titul dalajláma („učiteľ s múdrosťou ako oceán“). Dalajlámovia boli tak od 17. storočia, kedy sa Tibet opäť dostal pod nadvládu Mongolska, tiež politickými správcami štátu.

Vadžrajána

Vadžra znamená našu nezničiteľnú prvotnú podstatu, predstavuje nezničiteľnú podstatu každej bytosti. Prvý krát sa objavuje v 6.- 8. storočí v Indii. Zdrojom vadžrajánových náuk sú tzv. tantry. Pravdepodobne boli ovplyvnené hinduistickou jogovou tradíciou, avšak sami odvodzujú svoj pôvod od Budhu Šakjamúniho. Podľa tejto tradície došlo k tretiemu roztočeniu kolesa dhammy (čiže výuky náuky). Prvé zodpovedá Theraváde, druhé Mahajáne a tretie Vadžarajáne. Ako sami píšu:

Tretie otočenie kolesom dharmy je zas najdôležitejším základom pre voz tantier, ktorý sa dnes vo svojej úplnej podobe praktikuje už len v tibetskom budhizme. Jednotlivé aspekty vozidla tantier sa uchovali i v niektorých ďalších tradíciách, napríklad vo viacerých školách čchanového budhizmu v Číne a zen-budhizmu v Japonsku. Táto cesta sa niekedy nazýva tiež vozom plodu – identifikujeme sa tu totiž priamo s ovocím cesty – dokonalým stavom Budhu. Budha v tantrách učil, že najvyššie kvality osvietenia sú vždy prítomné v prirodzenosti mysle a ide len o to, odstrániť povrchné závoje, ktoré nám bránia rozpoznať v našej mysli jej budhovskú prirodzenosť. (http://www.buddhizmus.sk/?go=text-manfred-nabozenstva)

Podľa tejto tradície mal Budha odovzdať túto náuku iba žiakom, ktorí si boli schopní priamo uvedomiť svoju budhovskú podstatu. Vadžrajána ďalej vychádza z učenia indických mudrcov, akými boli napr. Tilopa, Narópa a Padmasabhava. Prax vadžrajány má umožniť duchovne vyspelým jedincom rýchle poznanie vlastnej budhovskej podstaty a jej realizáciu bez toho, aby bolo treba prechádzať veľmi dlhou cestou bodhisatvu.

Označuje sa tiež ako tantrajána či mantrajána, lebo využíva pri praxi tantrické cvičenia alebo mantry. Pri tantrických cvičeniach sa používajú vizualizácie božstiev reprezentujúce určité mentálne kvality, ktoré si praje adept rozvinúť, aby zbavil myseľ nečistôt a realizoval svoju pôvodnú budhovskú podstatu. K tomuto účelu sú používané mantry (zvukové formy), mandaly (obrázkové formy), mudry (rituálne gestá) a jidamy (personifikované budhove formy). Pri tantrických metódach je zásadná rola učiteľa (láma, guru), ktorý žiaka zasväcuje do týchto metód.

Poznámka: Podľa L.D. Alldritta je vadžrajána pojem pre tibetský budhizmus, ktorý spája Theravádu, Mahajánu a Tantru.

Tibetskému budhizmu sa na Slovensku venuje napríklad Bodhi Path v Košiciach (bodhipath.sk/). Líniu Karma-Kagju praktikujú budhisti z Karma Thegsum Čhöling Slovensko (kagyu.sk), ktorí podporujú aj meditačné centrum Samadhi v Bratislave. Ďalej u nás pôsobí Dzogčhenová komunita Slovensko (dzogchen.sk). Vadžrajánových centier je na slovensku mnoho, základnou doménou pre ne je buddhizmus.sk.

 

Použitá literatúra:

Ján Honzík: Veľké buddhistické školy a jejích vývoj

Charles S. Prebish, Damien Keown: Buddhism the Ebook

Leslie D. Alldritt: Buddhism

Stránky jednotlivých škôl pôsobiacich na Slovensku

 

 

Plánované kurzy

Čím víc chcete zastavit pohyb, aby ste dosáhli klidu, tím neklidnější bude váš klid. pokud budete setrvávat v dualitě, jak pak můžete poznat jednotu?

(Seng-Chao)